Sedíme večer pri tv, pokoj a pohoda, manžel večerí, k tomu si dal ako skoro každý večer pivo. Blíži sa pol deviata, naša dcéra (16 rokov) odišla navečer ku kamarátke do susednej obce a ešte nie je doma. Predtým ju požiadal, aby mu pomohla s niečím okolo domu, ale pretože mal telefonát, ktorý trval dlhšie, tak len mávnutím ruky dal dcére najavo, že to nechajú na inokedy a že môže ísť. Bola som pri tom. Tak sa manžela normálne pokojne pýtam, či sa s ňou dohováral, o koľkej príde, aby som sa zbytočne nestrachovala. (Áno, mohla som sa jej opýtať sama, lenže som tak nejako predpokladala, že sa spolu už dohovárali.
Na to on reagoval, že mu nič nepovedala, že zas vyšilujem, že sme zase ako jeblá (toho označenie používa často na moju osobu). Tak som sa ho spýtala, prečo sa hnevá a uráža ma. Vraj som zase použila blbý tón. Lenže ja si naozaj nie som ničím vedomá, že by som sa správala nevhodne. A už to začalo. Že sa blbo tvárim, že mám blbý tón, že melu bla bla, do toho urobil posmešnú grimasu a že mu to zase pripomenulo hádky z minulosti. Držala sme sa pokojná, vyrovnaná, s neutrálnou tvárou, aj keď to vo mne vrelo a cítila som, ako sa mi začínajú klopať nohy.
Nemala som, ale ako držal v ruke pivo a pripomenul minulé hádky, prehodila som, že keď vidím alkohol, tiež mi to pripomína minulosť (mal alkoholové obdobie) a že sa mi nepáči, že ma uráža. Viem, že som to nemusela hovoriť, ale jednoducho som sa bránila. Na to on sa rozčúlil, začal sprosto hovoriť, že nie je žiadny panbíčkár, (narážka na moju vieru), že predsa je chlap a chlapi pijú a hovoria sprosto. Stále som sa snažila držala pokojná (dalo mi to dosť práce) a ľahko som sa usmiala a snažila sa ho upokojiť, že nemusí vyťahovať minulosť, keď riešime jednu konkrétnu aktuálnu vec týkajúcu sa dcéry. On to vzal ako že sa mu vysmievam. Keby som sa rozčúlila, bolo by to tiež zle. Keby som začala plakať, zle.